Týždeň v sieti
Stĺpček Miloša Čermáka: Kde si ?

Odbočte vľavo a hneď potom dorazíte do cieľa cesty – hovorí príjemný ženský hlas. Parkujem na prvom voľnom mieste pri chodníku. Zvoní mi telefón. Volá kamarát. „Kde si?“ pýta sa.

Odpovedám: „Som v...“ a potom sa zarazím. Kde to vlastne som? Veziem syna na basketbalový zápas. Je nedeľa, vstali sme skoro ráno a dve hodiny cestovali. Buchnem do syna. „Kde to sme?“ Rozhliadne sa a vyzerá rovnako prekvapený ako ja. „V Podebradoch? Alebo v Plzni?“ „Tak v Podebradoch alebo v Plzni?“ Štrnásťročný syn sa zatvári dotknuto. „Ako to mám vedieť?“ Odpovedám: „Predsa vieš, s kým hráš zápas.“ To je dobrý argument, ale syn prechádza do protiútoku. „To by si snáď skôr ty mal vedieť, kde sme to došli.“ To sa ľahko povie. Pamätám si len, že som ráno naťukal adresu do navigácie v aute.

Zaboha si neviem spomenúť, aké to bolo mesto. Nakoniec sa mi to vybaví. „Sme v Pardubiciach,“ hovorím s úľavou kamarátovi. „Tak to ťa nebudem rušiť,“ hovorí a skladá telefón. Zostávam v ľahkom šoku. Je to dôkaz toho, že vplyvom moderných technológií sa naše zmysly zľahka zakrpatievajú.

Napríklad do polovice 90. rokov som si pamätal väčšinu čísel, ktoré som pravidelne používal. Dnes mám všetky uložené v pamäti mobilu. Rovnako je to s GPS. Skôr než som si ju kúpil, mal som vždy celkom dobrý prehľad o priebehu cesty.

Teraz „odbočujem“ alebo „držím sa vpravo“ . Ale často nemám ani poňatia, kadiaľ idem. Svojho času budil medzi divákmi hrôzu Hitchcockov horor Vtáci. Niekedy si hovorím, že to nebolo nič oproti tomu, ak by sa raz proti nám sprisahali naše satelitné navigácie.