Týždeň v sieti
Digitálky

Bol to jeden z mojich najšťastnejších detských zážitkov. V pondelok 1. septembra 1980 som spoločne s ďalšími spolužiakmi čakal pred školou. Konečne sa niekto spýtal, koľko je hodín.

„Tak sa na to pozrime,“ povedal som nahlas, zdvihol ruku a vysúkal si rukáv. Potom som sa už iba kochal prekvapenými pohľadmi. Bol som prvý v 7.B triede, kto mal digitálky! Hodinky bez ručičiek sa nám zdali byť fascinujúcou novinkou. Z veľkej časti za to, pochopiteľne, mohla železná opona.

Prvé digitálne hodinky sa na Západe začali predávať už v roku 1972. Mali displej z červených diód, boli vyrobené z osemnáťkarátového zlata a stáli 2100 dolárov. Prvé hodinky s displejom z tekutých kryštálov uviedla na trh japonská firma Seico v roku 1973. Aj tie boli veľmi drahé.

Ale potom prišla revolúcia v podobe plastových digitálok, ktoré v roku 1976 začal vyrábať Texas Instruments. Nejaké také som dostal cez prázdniny roku 1980. Dodnes ich mám schované. V osemdesiatych rokoch sa potom výrobcovia predháňali, kto zákazníkom ponúkne digitálky s prekvapujúcejšími funkciami.

V deväťdesiatych rokoch sa všetko skončilo a digitálky sa stali „retro“ záležitosťou pre čudákov. Na toto všetko som si spomenul, keď som minulý týždeň čítal, že krajský úrad rozoslal ľuďom pozvaným na stretnutie s prezidentom Klausom presné inštrukcie, čo sa týka oblečenia a ďalších doplnkov.

Okrem iného tu bolo napísané, že „povolené“ sú iba hodinky s ručičkami. Druhý deň som sa tešil na poradu v práci, kde sa ma niekto spýta, koľko je hodín. A potom som si vykasal rukáv, zdvihol ruku a povedal: „Tak sa na to pozrime!“